Marcel Samuhel sa narodil 27. augusta 1963 v Bratislave. Zmizol vo veku 29 rokov 28. apríla 1993 počas vysokohorskej túry vo Vysokých Tatrách.
Štúdium žurnalistiky absolvoval v 80. rokoch v čase vrcholiacej normalizácie. Prvé zamestnanie si našiel v roku 1986 v denníku Práca a v jej redakcii zotrval až do roku 1993. Prácu novinára vnímal ako poslanie. „Je to ťažká práca, no krásna, ak sa človek riadi vlastným svedomím,“ napísal o nej.
Nenápadný strojca odporu pred 1989
„Marcel sa nenápadne objavoval v našich životoch,“ spomína na Samuhela jeho spolužiak Ján Fűle. Samuhel patril do okruhu františkánskej rehole a podľa Fűleho je pravdepodobné, že ho niekedy v tom čase tajne vysvätili za kňaza.Pred rokom 1989 sa zúčastňoval tajných bytových seminárov, kariéru v čase totality riskoval rozmnožovaním letákov za prepustenie tzv. bratislavskej päťky. Zapojil sa tiež do pochodu študentov 16. novembra 1989 v Bratislave, ktorý podľa vlastných slov dokonca viedol. Keď sa skupina študentov zastavila pri budove Právnickej fakulty, Samuhel tam podľa jednej z organizátoriek pochodu Magdy Biznárovej inicioval položenie kytice na schody Právnickej fakulty na miesto, kde okupanti v auguste 1968 zastrelili Danku Košanovú.
Cit pre spravodlivosť po 1989
Po zmene režimu pokračoval v denníku Práca v redakcii zahraničného spravodajstva, no osobne ho to ťahalo k témam spojeným s ŠtB. V roku 1990 sa o agentoch a ŠtB písalo v novinách takmer denne. Spoločnosťou nehýbali len veľké kauzy ako jej zrušenie (február 1990), väzba pre posledného šéfa ŠtB Alojza Lorenca, Mečiarom zorganizovaná krádež zväzkov z archívu ŠtB v Trenčíne (tzv. Tisova vila), kauza Sachergate, Bartončík, či Budaj, ale tiež mnohé dovtedy neznáme príbehy obetí. Neskôr verejnou debatou rezonovala problematika lustrácii a prijatie lustračného zákona (4. október 1991). Fenomén agentománie zas naplno prepukol po zverejnení tzv. Cibulkových zoznamov spolupracovníkov ŠtB v roku 1992.Mnohí vtedy presadzovali koncepciu „hrubej čiary“ za totalitnou minulosťou, no Samuhel to kritizoval a otváral tému spolupráce novinárov s ŠtB, aj ich morálnej zodpovednosti. Na tému lustrácii novinárov publikoval v roku 1992 text s názvom Spoveď jedného novinára, v ktorom uvádza: „Pri prečítaní zoznamu lustrovaných novinárov agentov ma pri každom známom mene striaslo. Známe mená. S mnohými som bol v styku. (...) Doteraz som nikde nepočul a ani nečítal, žeby nejaký novinár alebo hocikto vystúpil na verejnosti, udrel sa do pŕs a povedal: "Áno, spolupracoval som, lebo ma ten a ten donútil. Viem, urobil som chybu. Prepáčte mi, ktorým som uškodil!““
Venoval sa tiež vyšetrovaniu komunistických zločinov spred roka 1989, predovšetkým neobjasneným úmrtiam kňazov. V jeho túžbe po objasnení záhadných tragédií a tiež vyvodení trestnej zodpovednosti pre páchateľov politických zločinov sa prejavil jeho cit pre (historickú) spravodlivosť.
Prípad neobjasneného úmrtia Přemysla Coufala
Za svoj si Samuhel vzal prípad záhadného úmrtia jedného z lídrov tajnej cirkvi na Slovensku a tajne vysväteného kňaza Přemysla Coufala. Prípad z roku 1981 sa opätovne otvoril, no generálna prokurátora potvrdila pôvodné závery vyšetrovania, podľa ktorých sa jednalo o samovraždu. Prípad sa tým uzavrel, čo Samuhel spochybnil v texte s názvom Znásilnená pravda z februára 1992. Prokuratúra naň reagovala listom 2. marca 1992, v ktorom uvedený článok označila za nebezpečné zasahovanie do činnosti prokuratúry.Svoj posledný text na túto tému s názvom Vražda alebo samovražda publikoval v Slovenskom denníku 19. februára 1993. Vydal ho pod pseudonymom Ján Zelený a v článku priamo menuje operatívnych pracovníkov ŠtB, ktorí mali Přemysla Coufala na starosti. Je zjavné, že Samuhel mal prístup k agentúrnym zväzkom ŠtB, aj k vyšetrovacím spisom. Otázniky dodnes vzbudzuje poznámka uvedená na konci článku: „A keby sa mi náhodou niečo stalo, odkazujem GP SR, že nemám úmysel spáchať samovraždu.“
O dva mesiace neskôr záhadne zmizol.
Zmiznutie
Marcel Samuhel zmizol 28. apríla 1993 počas vysokohorskej túry s kamarátom Borisom zo Skalnatého na Štrbské pleso. Podvečer sa zhoršilo počasie, pršalo a dvaja kamaráti sa rozdelili. Boris sa dostal do bezpečia, no Marcel sa stratil. Nasledovalo intenzívne pátranie, do ktorého sa zapojili desiatky záchranárov a dobrovoľníkov. Podľa vyjadrení vtedajších členov Horskej záchrannej služby je záhadou, že pri plošnom pátraní sa nenašli žiadne stopy. Pochybnosti vzbudzovala aj skutočnosť, že klimatické podmienky v ten deň neboli také tvrdé, že by mali ohroziť človeka na živote.Samuhelovi rodičia zmiznutie svojho syna ťažko znášali. Marcelova matka sa obracala na vtedajšieho ministra vnútra a ministerku spravodlivosti a upozorňovala ich, že zmiznutie syna mohlo súvisieť s jeho novinárskou prácou. Bezúspešne. Je tiež zvláštne, že o zmiznutí novinára nenachádzame žiadnu zmienku v dobovej tlači.
Po 20 rokoch bol vyšetrovací spis jeho zmiznutia skartovaný. V roku 2009 bol Samuhel prehlásený za mŕtveho.
Kauza Přemysla Coufala nebola dodnes spoľahlivo objasnená.
Zdroje:
Biele miesta pamäti 20. storočia (autorka: Soňa Gyarfašová)
https://www.rtvs.sk/radio/archiv/11399/2045206
RTVS/ Reportéri (autor: Jozef Kubánek)
https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/16952/399686
Ján Fűle: Osobná spomienka na Marcela Samuhela
O Marcelovi Samuhelovi, mojom spolužiakovi z vysokej školy, viem povedať iba jedno s úplnou určitosťou. Bol prvým slovenským novinárom, ktorý zmizol. Keby sa stratil a našiel by sa sám, niekto by ho našiel, našli by ho, nezmizol by. Marcel zmizol na túre vo Vysokých Tatrách. Keď som sa to dočítal, prvé čo mi napadlo: „Marcel? Astmatik? Vo Vysokých Tatrách?“. Ale však športovci s touto diagnózou dnes podávajú onakvejšie výkony.
S trochou nadsádzky by sa dalo povedať, že bol prvý slovenský investigatívny novinár. Ale nebola by to pravda. Písal odvážne veci, najmä o príbehu kňaza Přemysla Coufala. „A keby sa mi náhodou niečo stalo, odkazujem GP SR, že nemám v úmysle spáchať samovraždu“, bolo v závere jedného z jeho posledných článkov, ktorý publikoval v Slovenskom denníku – denníku KDH.
Marcel sa nenápadne mihol našimi životmi. Študovali sme v rokoch 1982 – 86. Asi vtedy ho tajne vysvätili za kňaza. Neviem. Skoro by som prisahal, že mal „modrú knižku“ a nechodil s nami na vojenskú katedru, ale našiel som jeho fotku v uniforme desiatnika absolventa.
Bol som, už ako novinár, na demonštrácii študentov 16. novembra 1989, presne si pamätám redaktora STV Pavla Jacza, kameramana Jula Rybanského, Sveťa Bombíka, ktorý mi o tom v Kryme povedal, jeho sestru Dagmar, ktorá sa neskôr stala mojou manželkou, Vaška Pankovčina s jeho budúcou ženou Janou, Zola Mikeša, celoživotného buriča, dokonca Stana Radiča... Ale bol tam aj Marcel, na zázname STV ho je vidieť, neviem, čí sme sa stretli aspoň pohľadmi, on bol vtedy redaktor denníka Práca a vraj inicioval položenie kytice, na schody Univerzity Komenského, na miesta, kde okupanti zastrelili Danku Košanovú.
Marcel sa nenápadne objavoval v našich životoch, skôr, ako nám stihol povedať o veciach, ktoré sme si na ňom a ani okolo seba nevšímali, či videli – nevideli inak, zmizol. Táto spomienka nech je skromným príspevkom k tomu, že sa nám nestratil.
