Agneša Kalinová: energická nepoddajnosť

Foto: Ľubica Lacinová

Júlia Sherwood

Keď sa čoskoro po auguste 1968 normalizačný režim pustil do likvidácie slobody tlače, medzi prvými médiami, ktoré si vzal na mušku, bol Kultúrny život. Časopis si zmenil názov na Literárny život a jednou z podmienok, aby ho pod novým menom zaregistrovali, bol odchod troch redaktorov: Rudolfa Olšinského, Kornela Földváriho a mojej mamy Agnešy Kalinovej.  

Perzekúcie po roku 1968

Mama dostala výpoveď k 1. marcu 1969. Časopis napriek tomu vychádzal len niekoľko mesiacov, už v auguste ho zakázali. Mame ponúkli miesto v českých Filmových a televíznych novinách, no aj tento časopis onedlho postihol rovnaký osud. Dala sa teda na prekladanie, ktorému sa už predtým popri novinárčine občas venovala. Niekoľko prekladov jej vyšlo, ale vydavateľstvá si čoskoro prestali trúfať zadávať preklady osobe s takým kádrovým šrámom. Koncom roka 1971 už bola mama celkom bez práce a začala si hľadať zamestnanie.

Skúšala všetko možné, ale nikde ju nechceli prijať. V ten istý rok sme doma čírou náhodou v otcovej pracovni objavili odpočúvacie zariadenie. 31. januára 1972, presne v deň, keď mala mama nastúpiť ako sekretárka v Západoslovenských mliekárňach, mojich rodičov zavreli (ŠtB dúfala, že na základe nahrávok z odpočúvania z nich vyrobia špiónov alebo zradcov národa, no napokon na mamu nevedeli nič našiť). Po 10 týždňoch vo vyšetrovacej väzbe ju prepustili; otca nakoniec odsúdili na dva roky za poburovanie, ktoré podľa obžaloby spočívalo medzi iným aj v tom, že doma púšťal návštevám platňu Karla Kryla. Iróniou osudu sa neskôr, už v emigrácii, mama s Krylom stretla ako kolegyňa v redakcii Rádia Slobodná Európa.


Agneša Kalinová s Karlom Krylom 

Po prepustení z väzby mama našla útočisko ako sekretárka na Geologickom ústave UK. Mala šťastie na skvelého šéfa a veľmi sympatických kolegov, ale z platu, ktorý dostávala, sa nedalo vyžiť  a tak si našla nové miesto v Datasystéme, kde boli “odložení” aj ďalší nepohodlní intelektuáli, napríklad novinár Jozef Ruttkay či prekladateľka Marta Ličková. Prekladala príručky k počítačom a o tejto práci, ktorá ju absolútne nebavila, hovorievala, že si sama pripadá ako počítač: jednou stranou do nej vošiel input, druhou vyšiel output.
 

Veselá a štastná povaha

Znášať zákaz vykonávať novinársku profesiu a všetko ďalšie šikanovanie, ustavičné predvolávanie na výsluchy a pocit, že aj na slobode je zatvorená v klietke (celej mojej rodine po čase zobrali cestovné pasy) mame pomohla predovšetkým jej povaha – neuveriteľná energia, obdivuhodná schopnosť nezatrpknúť a neskrotne pozitívny prístup k životu.

Nebol to žiaden naivný idealizmus ani optimizmus, každý, kto ju poznal vie, že sa vedela poriadne rozčertiť a nadávať na režim. Nikdy sa však neľutovala a aj v tých najhorších časoch si vždy dokázala nájsť čosi pozitívne a venovať sa niečomu, čo ju tešilo. Celý život milovala lyžovanie, chodievala na výlety a v týchto rokoch sa vrhla na varenie. Začala experimentovať s receptami, dodnes mám odloženú ošúchanú zamastenú čínsku kuchársku knižku Dany Kalvodovej a Vladimíra Sísa Počítání nudliček v jarní polévce.

Vyvárala aj pre priateľov, ktorí k nám chodievali na chatu v Neštichu (nad Sv. Jurom). Tam si splnila aj celoživotný sen: sadila kvetinky aj napriek tomu, že vodu bolo treba vláčiť hore kopcom zo studne či dolu kopcom z auta. Jurská chata bola pre nás akousi oázou slobody a tak bol pre mňa šok, keď som sa pred niekoľkými rokmi (už po maminej smrti) z materiálov v ÚPN dozvedela, že aj tam sme mali odpočúvacie zariadenie, dokonca až dve: jedno vnútri budovy a druhé vonku, v plote.

Zo záznamov však ŠtB veľa nemala: nevedeli sa vysomáriť z množstva hlasov ľudí pobehujúcich hore-dolu, prerušovaných rozhovorov a rozličných jazykov, akými sa tam hovorilo, pretože za mojimi rodičmi naďalej chodili známi z Prahy, z Budapešti a občas aj zo Západu, najmä novinári a priatelia od filmu.

Moji rodičia mávali veľa hostí aj v našom bratislavskom byte, hoci ich počet sa s pritvrdzujúcou normalizáciou trochu zmenšil. Zopár maminých bývalých kolegov či priateľov sa mojim rodičom začalo vyhýbať, občas dokonca na ulici prešli na druhú stranu. Väčšina priateľov v okruhu ich známych však bola postihnutá rovnako ako moji rodičia a mnohé priateľstvá sa nielenže udržali, ale utužili. Bývali sme v centre mesta, na Kúpeľnej ulici a tak sotva prešiel deň, aby sa u nás niekto nezastavil na kávu či na kus reči, zanadávať si na režim. Odkedy sme našli odpočúvacie zariadenie, rodičia si dávali pozor, kládli si prsty na ústa a politizovať chodili do kúpeľne pri pustenom vodovodnom kohútiku.
 

Emigrácia

Šikanovanie ŠtB neprestalo ani po tom, ako otca po roku prepustili na amnestiu, opakovane nás predvolávali na výsluchy a mne nedovolili študovať.  Keď stroskotal môj siedmy či ôsmy pokus dostať sa na vysokú školu, mamin pohár trpezlivosti pretiekol. Vyhlásila, že odmieta ďalej žiť v tejto krajine, kde jej dcéra nemá žiadnu budúcnosť. Vtedy už existovala možnosť vysťahovať sa legálne, niektorých ľudí “našej kategórie” k tomu doslova nútili a našu rodinu dostali do situácie, kedy ani môj otec, ktorý dovtedy emigráciu odmietal, nevidel iné východisko. V novembri 1977 sme si podali žiadosť o vysťahovanie a po roku neistoty sme nakoniec povolenie dostali a v októbri 1978 sme sa vysťahovali do západného Nemecka.

 

Rozlúčková fotografia rodiny Kalinovcov pre priateľov s odkazom: Dovidenia v lepších časoch, 1978

Vášeň pre žurnalistiku v Rádiu Slobodná Európa

Rodičia zakotvili v Mníchove, kde otec začal robiť programy pre bavorský rozhlas a mama sa zamestnala v Rádiu Slobodná Európa, najprv v oddelení analýz a neskôr ako politická komentátorka.

V rokoch 1967-68 v Kultúrnom živote síce napísala aj zopár politických príspevkov, bola však v prvom rade filmovou kritičkou. Teraz, ako 54-ročná, zmenila profesiu a dá sa povedať, že sa v nej našla: mohla zúročiť všetky trpké osobné skúsenosti z normalizačných rokov a svoju dôvernú znalosť politickej situácie a metód, ktoré režim používal.

Mama sa tejto novej výzvy zhostila so svojím typickým elánom, ktorý jej pomohol preniesť sa aj cez smútok z odchodu môjho otca, ktorému čoskoro po našom príchode zistili rakovinu a 3. januára 1981 zomrel. Mama sa v Mníchove rýchlo udomácnila, našla si kopu nových priateľov (mnohých v mojom veku), vychutnávala si blízkosť Álp a možnosť chodiť na výlety a najmä lyžovať.

Spočiatku mama svoje komentáre len písala, po čase ju však kolegovia prehovorili, aby ich nahrávala a jej charakteristický zachrípnutý hlas a temperamentný prednes sa medzi poslucháčmi na Slovensku i v Čechách stali legendou. V Slobodnej Európe pracovala až do momentu, keď sa radio presťahovalo z Mníchova do Prahy. Stala sa inšpiráciou a mentorkou mladších kolegov, ktorí do Slobodnej Európy prišli zo Slovenska. Do dôchodku odišla vo veku 71 rokov.
 

Život po roku 1989

Hoci ostala žiť v Mníchove, pravidelne chodila do Bratislavy, kde obnovila prerušené priateľské väzby. Do konca života sršala energiou, lyžovala do svojich 87-ich rokov a stále nadväzovala nové priateľstvá.

Každý, kto ju poznal, bol presvedčený, že sa dožije aspoň 100 rokov a keď v roku 2014, tesne po svojich deväťdesiatych narodeninách, nečakane podľahla chorobe, pre všetkých to bol veľký šok. Jedna moja priateľka to trefne okomentovala takto: “Celá Ági, keď už musela odísť, vybavila to bleskovo.”